Môj prvý...

Autor: Katarína Galdunová | 10.7.2013 o 13:30 | Karma článku: 5,83 | Prečítané:  846x

Už dlhšiu dobu sa pohrávam s myšlienkou začať písať vlastný blog. Založiť si ho nebol v podstate žiadny problém. Ten nastal až pri výbere témy na prvý článok... O čom písať? V hlave som mala kopec možností. No keď som začala v hlave písať, ani jedna téma nebola dosť dobrá, dosť dlhá, dosť vtipná, dosť aktuálna...

A tak sedím a dumám. Sedím v prenajtom byte v Petržalke, kde momentálne trávim väčšinu pracovného týždňa.

Týždňovky v Bratislave. Najprv som sa im bránila (domased vo mne za hlásil), nevedela som si predstaviť cestovanie každý týždeň domov a späť sem. Už je to nejaká chviľka, čo som po škole. Nakoniec ma však presvedčili. Že to nie je na dlho, plus mínus na dva mesiace. Záleží, ako sa projekt bude vyvíjať. Veď práve...

Som tu zatiaľ ani nie mesiac a zatiaľ je mi dobre. Je príjemné občas odísť, vymaniť sa zo zabehnutých kolají. Menej vecí okolo mňa, menej bežných denných starostí. Väčšinu času aj tak trávim v práci. Zvyšok času uvažujem. A čítam.

Práve som dočítala knižku od Tomáša Hajzlera Peníze nebo život. A asi ju začnem čítať rovno odznovu. Ani neviem, čo skôr o nej napísať. Stále ma fascinuje text na obálke knihy: "Jak prestat vydelávat na život a začít i v práci žít?". Táto otázka ma trápi už nejakú dobu.

Aj keď som počas výšky pracovala, moja prvá práca bola iná, ako som si predstavovala. Áno, bola som naivná ako veľa absolventov. A asi aj stále som. Moja prvá práca nebola zlá. Dala sa. 7,5 hodiny za počítačom. Chcela som však menej programovania a viac rozmýšlania a diskusií. Tak som po roku a pol odišla do novej práce. Tiež nie je zlá. 8 hodín za počítačom. Keď sa ma niekto spýta, ako v práci, znovu odpoviem "Dá sa". Ale stačí to? Že sa v práci dá vydržať? Viem si predstaviť, že budem na otázku ako v práci odpovedať " Dá sa" až kým pôjdem do dôchodku? Neviem. A ani si to nechcem predstavovať. Nepríde mi to ako život. Skôr ako prežívanie. Z jedného pracovného dňa na druhý, kedy už konečne bude víkend. TGIF!! Joj, to nie, to nie je pre mňa. To nevydržím, to viem už teraz.

A tak som začala pátrať. Po iných možnostiach. Po ľuďoch, ktorí tiež nechcú v práci LEN pracovať.  Po spôsoboch, ako v práci viac žiť a baviť sa prácou, nie si ju len odtrpieť. A našla som. Aj ľudí, aj inšpirácie v podobe kníh, blogov, videí či konferencí. A som rada, že som našla a je toho toľko.

Kniha od Tomáša je začiatok. Píše v nej, ako sa jemu podarilo nájsť svoje miesto v živote, nájsť svoje povolanie v zmysle niečoho, čo ho naozaj volá a čo ho baví a teší. Píše, ako sa k takémuto povolaniu dopracovať. To je jeho cesta. Je pre mňa inšpiráciou a povzbudením, že nájsť šťastie AJ v práci sa dá. Ja však viem, že si musím nájsť svoju vlastnú cestu. Hlavne treba začať. S čímkoľvek, s niečím. Potom sa vyjasní.

Tak začínam...

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Minúta po minúte: Fico zostáva lídrom Smeru, delegáti podporili aj Kaliňáka

Premiér Fico a minister vnútra kritizovali na sneme aj médiá.

DOMOV

Odhalila kauzu predsedníctva. Odkiaľ prišla Zuzana Hlávková?

Gymnázium, ktoré navštevovala, jej plánuje vyjadriť verejnú podporu.

KULTÚRA

Milan Lasica: Už nemôžem umrieť predčasne

Keby som mohol, správal by som sa úplne inak, tvrdí.


Už ste čítali?